Rozlúčka

pozoruješ vtáky ako letia popod dúhu
v nedefinovateľnom čase
ešte stále máš mokré vlasy od dažďa
slnko prekryl oblak
dažďové kvapky vnímaš prostredníctvom špičky nosa
v diaľke sa ozýva hrmenie
možno sa takto k slovu hlási nový začiatok
možno takto minulosť naposledy vydýchla

O anjeloch II

v trénerskom tričku
jemným hlasom vysvetľuje
ako správne cvičiť
dotýkajú sa ma ruky plné pokoja z ktorých 
už viac nemám strach zo dňa
kedy opustím svoj domov

O anjeloch

niekedy sú anjeli bezzubí
so strapatými vlasmi
a chudučkou postavou
nekultivovaným prejavom 
ti pomôžu pochopiť
že pravá veľkosť nie je
fyzikálnou veličinou

Czwartek

spośród wszystkich emocji dziś czuję tylko smutek
myślenie zwiększa mój ból
pracuję automatycznie, nie czując, nie myśłąc
w tym stanie mi proszę zostać nie pozwól

Pôda pod nohami

zavri oči a povedz mi,

čo cítiš, keď sa tvoje telo povieva v rytme neznámej melódie

čo vidíš, keď zabudneš hľadieť rovno pred seba

čo počuješ uprostred nostalgického ticha

podaj mi ruku a tancujme spolu

na akordoch neznámej melódie

vznášajme sa na špičkách, poleťme spolu nad oblaky 

aspoň na malú chvíľku,

kým nás gravitácia nepritiahne späť

V pôde – Evanthia Reboutsika

Lullaby Love

An avenue once bent in shadow,
In a morning straight and hallow.
You hold high a destination,
You sing to me of sweet revelation.
I feel the quickening in my step,
But I don't even touch the ground.

'Cause when I'm seeing double,
It's your lullaby love that keeps me from trouble,
It's your lullaby love that's keeping me level,
It's your lullaby love that keeps me awake.

When this voice retires from talking,
When these ears are tired of ringing.
When my feet get bored of travelling,
And it looks like it's all unravelling.
When this heart's too old for dreaming,
That's when I hear the angels sing your lullaby.

—

song lyrics by Andrew Panes

O tichu

Je skoro ráno a ja kráčam tichou ulicou. Začína sa jar. Kúsok odtiaľto spieva drozd svoju ľúbostnú pieseň. Čoskoro bude svitať. V meste sa všetko zmení. Ulicu zaplní hluk áut a autobusov, šum mesta občas prereže siréna sanitky. Obľúbil som si ticho. Lesné ticho, ticho pri rieke, ticho v záhrade aj ticho rannej ulice. Pozerám sa na nebo, práve začína svitať. Obloha sa zdobí farbami. Ponáhľam sa a všímam si, že ticho sa nenápadne mení na ruch. 
(Bronislava Hyvnarová – Michaela Hrachovcová: Zmysly zvierat: sluch – čuch. Praha : Advent-Orion,  2011. s. 6)

Leto

každý deň prežívať odznova

akoby včerajšok nikdy nebol

naplno vdychovať medový máj

a chlieb plný septembra

dnes spievať spolu s rojom včiel

v korunách lipy mať svoj domov

nebáť sa toho, čo príde zajtra

Upratujem

v izbe, v myšlienkach, v živote
vyhadzujem všetko nepotrebné
dnešok je prezlečeným zajtrajškom
zajtrajšok sa začína rozhodnutím
upratať v izbe, v myšlienkach, v živote
vyhodiť všetko nepotrebné

Intrák

freónové chladničky a upchaté potrubia
chodba nikdy nespí, hlavne vtedy pred skúškami
keď z okna vyletujú tabakové obláčiky
na chodníku skončia napokon len krstné mená
ľudí, ktorí ho prešliapali tisíckrát

Modré rána

atramentové nebo
kedy slnko ešte nevstalo
výnimočné modré rána
chladné, akoby z iného sveta
prerušené oranžovými lampami
vieš, že vtedy môžeš očakávať
niečo výnimočné

Medicína

jednu tabletu zapíjaš inou

horkou ako palina a veríš

že klin sa klinom vybíja

a možnože aj tá horkosť
ale už nie v ústach