Spolu s Múdrosťou sme sa vybrali na malý výlet po okolitých mestách. Pamäť mi požičala svoj fotoaparát, vraj aby som urobila čo najviac snímkov. A tak som fotila všetko, čo som videla. Po návrate domov sme si spolu s Pamäťou prezerali farebné fotografie z celého dňa. Boli rozmanité, avšak plné ruchu a nepokoja. Každá z nich zachytávala mesto prispôsobené mladým a úspešným ľuďom, ľuďom dynamickým, podnikavým, kreatívnym, ktorí si tvrdo razia cestu za kariérou. Máloktorá z ulíc myslela na starších ľudí, ktorí majú problémy pri pohybe. Dojala ma fotografia staručkej dámy, ktorá s veľkými ťažkosťami prechádzala cez priechod pre chodcov, na ktorom zelená trvala len niekoľko sekúnd. Zelenú, naopak, mali energickí ľudia, ktorí netrpeli núdzou o financie, a to nielen na priechodoch pre chodcov. Kaviarne, bary, kiná, kníhkupectvá a podujatia najrôznejšieho druhu im doslova otvárali svoju náruč. Ďalšie fotografie zachytávali ľudí, ktorí sa mimoriadne láskavo a pozorne starali o svojich domácich maznáčikov. Aké krásne, pomyslela si Pamäť. Vzápätí ju však šokovali snímky tých istých ľudí, ktorí popri núdznych a biednych prechádzali bez povšimnutia. Na zvyšných fotografiách boli zachytené už len betónové bloky bez ľudskej tváre, dymiace továrenské komíny, preplnené diaľnice a neutíchajúci zhon veľkomesta. Vypla som fotoaparát. Spolu s Múdrosťou a Pamäťou sme si celé unavené ľahli do mäkkých perín. Ani jedna z nás v tú noc nemohla zaspať.
„Je túžba po múdrosti zločinom? Je samostatné myslenie neprípustné?“ spýtala som sa Rozumu, ktorý bol rovnako zmätený ako ja. „Prečo sa musím hanbiť za vedomosti a ospravedlňovať poctivé štúdium? Priemernosť bezcitne ubíja všetko, čo sa vymyká priúzkym normám. Dajú sa azda živé bytosti, také jedinečné a originálne, normalizovať? Kto má právo určovať akékoľvek normy, ak nie len Boh?“ A Rozum, otupený postmodernou a kapitalizmom, mlčal.
Večer ma náhle prepadol pocit intelektuálneho hladu. V snahe zahnať ho čo najrýchlejšie som siahla po jedálnom lístku v podobe televízneho programu. Ohromila ma pestrá ponuka mediálneho fast-foodu. V ponuke boli jedlá príliš sladké alebo príliš štipľavé a väčšina z nich bola dokonca nestráviteľná. Žiadne z nich nedokázalo skutočne nasýtiť. Napokon som neodolala pokušeniu a odlomila si kúsok z talentovej reality show, ktorá mala čokoládovú príchuť. A prišlo mi zle.
Na tomto svete žijem len raz. Akékoľvek dobro, ktoré môžem urobiť, akúkoľvek láskavosť, ktorú môžem niekomu preukázať chcem bez váhania a otáľania vykonať. Pretože sa sem druhýkrát nevrátim. — Stephen Grellet
Slovenská umelecká scéna dnes prišla o významného konceptuálneho a akčného umelca Milana Adamčiaka. Tento polyhistor sa okrem iného venoval najmä experimentálnej poézii a hudbe, pričom sám vytvoril množstvo alernatívnych hudobných nástrojov. Životu a dielu tohto umelca sa venuje nasledujúci článok.
Alexis de Tocqueville bol francúzsky aristokrat žijúci v 19. storočí, ktorý už vtedy veľmi výstižne sformuloval nedostatky a problémy kapitalistickej spoločnosti. Jeho myšlienky sú dnes oveľa aktuálnejšie ako v čase ich vzniku. Presvedčte sa sami.
Dnes som v poštovej schránke našla list. Zaslala mi ho Skúsenosť. Celá nedočkavá som ho rýchlo otvorila. Vo vnútri bol kúsok zožltnutého papiera, na ktorom stálo:
Ideálne podmienky existujú len v našej mysli. Život, tak ako ho poznáme, je oproti tomu plný škrabancov, omylov a problémov. Uľaví sa ti, keď si to uvedomíš a prestaneš sa bezhlavo hnať za perfekcionizmom. Usiluj sa o dokonalosť, prijmi však skutočnosť takú, aká je, a na základe toho konaj.
Kadiaľ vedie hranica medzi húževnatosťou a pochabosťou? Kadiaľ vedie hranica medzi odvahou a drzosťou? Kadiaľ vedie hranica medzi tvrdohlavosťou a vytrvalosťou? Kadiaľ vedie hranica medzi láskavosťou a jej zneužívaním? Dlho som si myslela, že mojou najväčšou úlohou je prekračovať vlastné hranice. Vlastne až donedávna, kým úlohu nekompromisného colníka neprebrala Bolesť. Na jednej takejto hranici som vtedy stretla Múdrosť. Opierala sa o kovové zábradlie a hľadela ďaleko za horizont. Spýtala som sa jej, o čom premýšľa. Múdrosť sa na mňa usmiala a povedala: „Ak chceme na svojej ceste postupovať ďalej, musíme neustále prekračovať hranice nášho vnútorného aj vonkajšieho sveta. Prekročenie každej hranice vždy niečo stojí. Niektoré hranice vyžadujú clo vo forme pýchy, iné vo forme sebazaprenia a na niektorých z nich musíš zaplatiť vlastným zdravím. Pamätaj si, že hranice nás nielen obmedzujú, ale predovšetkým chránia.“ Zhlboka som sa nadýchla čerstvého vzduchu. Uvažovala som, ako rozoznám, ktoré hranice mám prekročiť a ktoré naopak nie. Múdrosť mi ponúkla pohár teplého čaju z termosky, ktorú mala schovanú hlboko v batohu. Potom pokračovala: „Pri prekračovaní hraníc sa musíme riadiť dopravnými značkami. Často sa ale stáva, že kráčame po teréne, v ktorom žiadne dopravné značky nie sú. Vtedy sa musíme riadiť mapou. Existuje mnoho druhov máp. Trh je nimi doslova zahltený. A v tom je ten háčik – človek si z toľkého množstva nevie vybrať tú správnu mapu, ktorá ho privedie do cieľa. A tak mnohí hľadajú ten správny smer, pričom neustále blúdia.“ V tom Múdrosť stíchla. Zrejme si všimla môj ustarostený pohľad. Opäť sa na mňa usmiala. Vzala ma za ruku a jemne pošepla: „Povediem ťa.“ A tak sme sa spolu vydali na cestu.
The tide rises, the tide falls, The twilight darkens, the curlew calls; Along the sea-sands damp and brown The traveler hastens toward the town, And the tide rises, the tide falls.
Darkness settles on roofs and walls, But the sea, the sea in darkness calls; The little waves, with their soft, white hands Efface the footprints in the sands, And the tide rises, the tide falls.
The morning breaks; the steeds in their stalls Stamp and neigh, as the hostler calls; The day returns, but nevermore Returns the traveler to the shore. And the tide rises, the tide falls. — by Henry Wadsworth Longfellow
Dnes ma veľmi oslovil nasledujúci príbeh. Dr. Howard Kelley bol významný lekár, ktorý v roku 1895 založil odbor gynekologickej onkológie na Univerzite Johna Hopkinsa. Podľa autora jeho životopisu Audreya Davisa sa tento lekár jedného jarného dňa vybral na turistiku po severnej Pennsylvánii. Pretože bol smädný, zastavil sa na jednej farme, aby poprosil o pohár vody. Malé dievčatko počulo, že niekto klope na dvere a otvorilo mu. Keď ju poprosil o pohár vody, dievčatko mu namiesto vody prinieslo pohár čerstvého mlieka. Chvíľu sa u nich zdržal a potom šiel ďalej svojou cestou. O nejaký čas toto dievčatko vážne ochorelo. Ako pacient, ktorý potreboval chirurgický zákrok, sa ocitlo práve na oddelení doktora Kelleyho. Po operácii jej priniesli šek, na ktorom bolo úhľadným písmom napísané: „Operácia zaplatená pohárom mlieka.“ — Je najvyšší čas zmeniť ideál úspechu na ideál služby. Albert Einstein
pondelok 9. januára 2017
People are entering your life and leaving all the time.
Zdanlivo nenápadné video pod názvom First World Problems otvára mnoho aktuálnych problémov, s ktorými sa pasujeme vo vyspelých krajinách. Úspešne? Naozaj šťastie závisí od peňazí a materiálneho zabezpečenia? A čo naša príroda, vďaka ktorej žijeme? Quo vadis, homine?
Keď som sa dnes vracala domov, stretla som Chudobu. Krčila sa pri vchode do nákupného centra a prosila o zopár drobných. Všimla som si, ako okolo nej prechádzala Ignorancia a Bezcitnosť. Pohŕdanie na jej adresu uštedrilo zopár krutých poznámok. Zalovila som najprv vo vreckách pleteného svetra, potom v pletenom košíku. Nič. Keď Chudoba videla, že nič nemám, bez zaváhania vytiahla z vrecka malú príručku Vďačnosti. Vraj ju už celú prečítala. Vložila mi ju do ruky a pomaličky odkráčala do parku. Ja som tam zostala ešte chvíľu stáť.
Dnes mi Predstavivosť priniesla raňajky do postele. Banánové palacinky s karamelom, roztopenou čokoládou a horou šľahačky, k tomu Earl Grey v rozkošnej porcelánovej šáločke so zlatým lemovaním. To všetko na elegantnom provensálskom podnose. Pustila mi k tomu dokonca 4 ročné obdobia od Vivaldiho. Túto rozkoš som si užívala počas celého dopoludnia.
Na obed si ku mne prisadlo Nedorozumenie. Objednali sme si hubovú polievku. Tá polievka ma veru riadne zmohla, a tak som si šla spolu so Smútkom na chvíľočku zdriemnuť. Prebudila nás až Zodpovednosť, ktorá nad nami stála s budíkom v ruke a čosi zašomrala o skúške zo súčasného umenia. S kávou v ruke a kruhmi pod očami som si zapla notebook. Múdrosť si ako na truc vzala deň voľna. Sústredenie dnes ani nevstalo z postele. V izbe som teda zostala len s Únavou a Kreativitou. Prišli sa pozrieť, čo robím. Spolu sme prechádzali množstvo povrchných, škandalóznych alebo perverzných diel. Kreativita to nevydržala a začala si kresliť ilustrácie pre nové básne. Ja som dopila bielu kávu s cukrom a šla si zaliať zelený čaj. Skúška je už o dva týždne a Sústredenie musí práve teraz ochorieť.
Trpezlivosť pomaly kvapká a ja sa pýtam, prečo tu ešte stále ležím, tak ďaleko od Pokoja. Kdesi som o ňom počula, že má na srdce rovnako liečivý účinok ako víno. Samozrejme bez vedľajších účinkov na Počestnosť. Tú vídať málo odkedy sa presťahovala do albumov našich starých rodičov. Jej miesto teraz nahradila Samoľúbosť, ktorej sa na Facebooku nevídane darí. A nielen jej. Samota si zakaždým vytvára nový profil fiktívneho priateľstva. So Slobodou sme cez leto Facebook pustili k vode. Vybrali sme sa spolu hľadať Pokoj.
Kam sa podela moja Radosť? Od samého rána ju nemôžem nájsť. Hľadala som všade – pod perinou, v kuchyni, v zasneženej záhrade, dokonca aj v ateliéri. Na pomoc mi prišli Nepokoj a Úzkosť. Ani oni ju nikde nevideli. Nádej mi dnes ako naschvál neberie telefón. Na stôl som prichystala bielu kávu s cukrom, tak, ako to má Radosť najradšej. Nepomohlo to. V jej zmiznutí musí mať prsty Samota.
prebudiť sa zo sna bez pocitov, bez bolesti, bez spomienok sa prebudiť do nového rána, bieleho, žltého a zeleného ako príroda na jar, kedy modrá obloha pohládza ružové tváre detí. teraz je čas žiť