Stará mama nosila rada krikľavé farby, starý otec mal na hrudi tetovanie. Takto nejako som ich vnímala ako dieťa. Do mojich desiatich rokov sme s nimi bývali spolu v malom domčeku, potom sa rodičia presťahovali do vlastného domu v tej istej dedinke, vzdialeného len približne dva kilometre. Keďže vzdialenosť medzi našimi príbytkami bola taká malá, trávila som s nimi naozaj veľa času. So stúpajúcim vekom rástli aj potreby mojich starých rodičov. Nebolo vždy ľahké starať sa o nich a pomáhať im. Pri spätnom hodnotení tohto spoločne stráveného času však neľutujem ani jedinú minútu, ktorú som s nimi mohla prežiť.
Keď sa snažím vybaviť si prvú spomienku na mojich starých rodičov, v mysli sa mi vynára obraz skromného, neveľkého domčeka s ovocným sadom a kvetinovými záhonmi, o ktoré sa starý otec staral s veľkou láskou. Spomínam si na domáce zvieratá, konkrétne na kozy, sliepky a kačky, a na nezabudnuteľnú chuť domácich palaciniek či kukuričnej kaše od starej mamy. Keďže som bola neposednou vnučkou, najviac sa mi vybavujú zážitky, kedy som niečo vyparatila a následne ma naši alebo starkí poriadne vyhrešili. Niekedy som sa stihla potrestať aj sama, napríklad keď som počas niekoľkosekundovej nepozornosti starkej priložila svoju malú dlaň na starú rozpálenú žehličku, akú by sme dnes našli už len v múzeu.
Stará mama pochádzala z mnohopočetnej rodiny a mala veľa vlastných aj nevlastných súrodencov. Bola maličká a guľatá, s hustými kučeravými vlasmi, ktoré jej ani vo vysokej starobe úplne nezošediveli; stále boli aspoň sčasti čierne. Pamätám si, ako sa vždy rada smiala a pri smiechu jej veselo podskakovala aj jej zubná protéza. Vtedy bola veľmi rozkošná. Často mi vravela, že mám krásne čierne oči a že sa za mňa už odmalička modlila. Ona mi vlastne darovala aj moju prvú Bibliu. Bola to žienka zhovorčivá a priateľská, rada v kuchyni experimentovala a strašne rada čítala.
Starý otec bol od nej starší o šesť rokov. Narodil sa na Morave. Aj on pochádzal z mnohopočetnej rodiny. Ako malému chlapcovi mu zomrel otec, preto už od útleho veku musel pracovať, aby pomohol svojej mame s domácim rozpočtom. Aj on, aj stará mama prežili druhú svetovú vojnu. Počas nej musel ťažko pracovať v baniach, neskôr kopal studne a pracoval aj v lese. Ťažká práca sa odzrkadlila na jeho fyzickom vzhľade – bol skrčený a chrbticu mal výrazne ohnutú. Na druhej strane však manuálna práca a neustále kutilstvo okolo domu a záhrady výrazne prispeli k jeho dobrej zdravotnej kondícii. Do vysokého veku bol sebestačný. Bol človekom tichým, skôr samotárskym. Jeho úsudok bol spravodlivý a konanie čestné. Miloval spev a hru na rôznych hudobných nástrojoch. Často som ho počula len tak si niečo nôtiť alebo pohmkávať. Okrem hudobného nadania mal talent aj na kresbu a veľmi rád tiež písal. Písanie bolo pre neho ako introverta najideálnejším prostriedkom komunikácie. Často si so svojimi súrodencami v Česku vymieňali krasopisne napísané listy. Neskôr, keď sa mu ruky od tvrdej práce triasli čoraz viac, písal listy už len na písacom stroji. Zrejme po ňom som zdedila lásku k písaniu.
Starý otec mal mňa a moju mladšiu sestru veľmi rád. Odmalička sa o nás staral bez akéhokoľvek sťažovania. Keď sme k nemu a starkej prišli na návštevu, pripravoval nám čerstvý chlieb s maslom, cibuľkou a domácim mätovým čajom. Počas leta aj so zeleninou zo svojej vlastnej záhradky. Často nám svojou lámanou slovenčinou rozprával vtipné príhody (nikdy sa češtiny úplne nevzdal). Samozrejme nebol dokonalým človekom a tiež mal svoje chyby. Jedna z vecí, ktoré som však na ňom vždy obdivovala, bola jeho láska k starej mame.
V manželstve boli spolu vyše 60 rokov a ani po takom dlhom čase ju nikdy neprestal milovať. Aj keď bol starší ako ona a aj viac chorý, vždy myslel v prvom rade na starkú, aby sa šetrila, aby sa nenamáhala, aby si kľudne oddýchla, veď on spraví všetko potrebné. Starý otec nevedel veľmi variť; keď však starkú niekedy odviezli do nemocnice, vzal si jej kuchársku knihu a podľa receptu pripravil jej obľúbené jedlo (fašírky), ktoré jej potom sám zaniesol. Alebo jej do nemocnice poslal kvety. Keď si raz nájdem životného partnera, prajem si, aby bol taký láskavý ako bol môj starý otec.
Starká mi vždy predpovedala, že budem doktorkou, miss-kou alebo akademickou maliarkou. Starý otec bol jediným človekom, ktorý ma podporoval v mojom veľkom sne stať sa zdravotníckou záchranárkou. Kvôli slabému zdraviu som sa tohto sna napokon musela vzdať (avšak písaniu a ilustrovaniu sa venujem doteraz). Nikdy toho veľa nenarozprával a aj na rodinných oslavách, ktoré sme jemu aj starkej často usporadúvali, bol väčšinou tichým pozorovateľom. V jeho prípade však jeho láskavé skutky hovorili silnejšie než nevypovedané slová. Nemusel povedať nič, aj tak som vedela, že ma má naozaj rád.
Spomínam si, ako sa v ére vzostupu mobilných telefónov tomuto zariadeniu všemožne bránil. Nechcel toho “ďábla” ani len vidieť. Napokon sa s mobilom zmieril a v posledných rokoch mu slúžil na to, aby sa kedykoľvek spojil so svojimi deťmi aj vnúčatami. Pamätám si na jeho telefonáty, keď mi volal ešte počas štúdia na vysokej škole a pýtal sa ma, či na tom internáte nehladujem, či mi je teplo a či je všetko v poriadku. Volal mi aj napriek tomu, že veľmi slabo počul a musela som mu do telefónu vždy niekoľkokrát zakričať svoju odpoveď. Veľmi často mi volal najmä po smrti starej mamy. Jej odchod nás všetkých veľmi zasiahol. Bála som sa najmä o starého otca, ako to zvládne, pretože po jej smrti zostal sám a dobre som vedela, ako veľmi mu na nej záležalo. Trávili sme s ním vtedy každý deň, nenechali sme ho nikdy samotného. Navonok na ňom vôbec nebolo badať, ako veľmi ho odchod celoživotnej partnerky ranil. Pôsobil vždy pokojným dojmom a napriek tomu, že sa mal plné právo sťažovať na bolesti kĺbov, nechuť do jedla a množstvo ďalších zdravotných komplikácií, vždy v prvom rade myslel na nás, jeho rodinu, ako sa darí nám a či sme všetci naozaj v poriadku. Jeho stav sa po smrti starkej začal rapídne zhoršovať. Akoby počas jej života mal ešte dôvod čeliť všetkým zdravotným ťažkostiam, po jej odchode však tento dôvod zmizol. Bolelo ma pozorovať, ako slabne, chudne a stráca svoj povestný zmysel pre humor a napokon aj chuť do života. Nemohla som tento proces nijako zastaviť, ani mu zmierniť bolesti, a to ma trápilo najviac. Asi tri mesiace po odchode starej mamy nás ticho opustil aj on.
Bolo mi veľmi ľúto, že ma ani on, ani starká už neuvideli s vysokoškolským diplomom, ktorý som získala v tom istom akademickom roku, v ktorom obaja odišli. Veľmi som si priala, aby na moje promócie prišli práve oni, pretože mali v mojom živote nezastupiteľné miesto. Tiež som im už nemohla porozprávať, ako som si po škole našla zamestnanie, a neprídu ani na moju svadbu, keď sa niekedy budem vydávať (čo bolo veľkým prianím najmä mojej starej mamy). Nestihli to, respektíve som to nestihla ja. Veľa vecí sme však predsa len stihli. Napríklad mi stihli porozprávať o živote v inej dobe a v skromných podmienkach, za neslobody. Naučili ma, že pokazené veci sa dajú opraviť, a nie vyhodiť a nahradiť novšími. Vštepili mi lásku k prírode a úctu k starším ľuďom. Zo všetkého najdôležitejšie ale je, že ma veľmi milovali. Som vďačná, že som svoje detstvo a dospievanie strávila v ich prítomnosti.
Týmto článkom by som chcela apelovať na Vás, milí čitatelia a milé čitateľky. Niektorí z nás zrejme nikdy nemali možnosť poznať svojich starých rodičov, iní s nimi z rôznych dôvodov netrávia veľa času (tiež som si mnohokrát vedela predstaviť aj zaujímavejší program ako pomáhať starkej s varením lekváru či zaváraním alebo obväzovať starému otcovi otvorené rany). Aj keď som vedela, že tu s nami nebudú navždy, občas som sa pristihla pri tom, že ich beriem za akúsi samozrejmú konštantu, ktorá bola vždy prirodzenou súčasťou môjho života, a ktorá sa (tak skoro) nezmení. Zmenila sa. S odstupom času vnímam každú chvíľku, ktorú som s nimi mohla prežiť (nech sa mi v tom čase zdala akokoľvek obyčajná a zanedbateľná) ako neoceniteľný klenot. Čo všetko by som dala za to, aby som ich mohla ešte aspoň raz vidieť, počuť a vyobjímať! Vážme si našich starých rodičov. Ak sme ich vôbec nepoznali, úctu môžeme preukazovať aj starším ľuďom v našom okolí. Kam sa vždy tak bezhlavo ženieme, že si nevieme nájsť čas, zastaviť sa pri týchto životnou múdrosťou obdarených vzácnych ľuďoch a chvíľu načúvať tomu, čo prežili? Aj my predsa raz budeme starí, ak sa toho pri našom hektickom a nezdravom životnom štýle vôbec dožijeme.
Na záver by som chcela citovať jeden múdry biblický verš, ktorý mali moji starí rodičia v obľube. Myslím, že je v ňom veľa životnej pravdy: Šediny sú nádherná koruna, získava sa čestným správaním. (Príslovie 16,31) Myslime na to, keď nabudúce stretneme staršieho človeka, ktorý si nepochybne zaslúži našu pozornosť, úctu a aspoň kúsok nášho času.
So Samotou sme sa popoludní len tak flákali po meste. Stretli sme tri mladé zaľúbené dievčatá, ktoré v jednej ruke držali červenú ružu a v tej druhej ruku jej darcu. Nebolo im chladno, aj keď vonku bolo mínus šesť stupňov. Vymrznutá som sa vrátila naspäť do svojej internátnej izby. Na stole som našla čosi zabalené v šedom novinovom papieri. Vraj prekvapenie od Priateľstva. So skrehnutými prstami som z papiera opatrne vybrala ťažký hranatý predmet. Zrkadlo, studené a úprimné ako pravda bez lásky. To, čo som v ňom zbadala, ma zabolelo.
Keď som sa dnes vracala domov, stretla som Chudobu. Krčila sa pri vchode do nákupného centra a prosila o zopár drobných. Všimla som si, ako okolo nej prechádzala Ignorancia a Bezcitnosť. Pohŕdanie na jej adresu uštedrilo zopár krutých poznámok. Zalovila som najprv vo vreckách pleteného svetra, potom v pletenom košíku. Nič. Keď Chudoba videla, že nič nemám, bez zaváhania vytiahla z vrecka malú príručku Vďačnosti. Vraj ju už celú prečítala. Vložila mi ju do ruky a pomaličky odkráčala do parku. Ja som tam zostala ešte chvíľu stáť.
