O TOM

Je ti TO úplne jedno,
a pre mňa je TO také podstatné!
Nechceš sa o TOM so mnou rozprávať.
Nechcem sa o TOM s tebou rozprávať.
Nechajme TO na inokedy,
na TOM predsa až tak nezáleží.
Tebe, ale nie mne.

Novembrová

Aké slová je vhodné predniesť
nad hrobom stroskotaného sna,
kedy ľútosť so sklamaním
kladú veniec smútku
na rakvu vyhasnutej nádeje?

Nezostáva vari nič iné
než slzami spomienok polievať
zradné chryzantémy poznania
a na epitaf vytesať:
Aj tadiaľ vedie Cesta.

Strach z dospievania

Video nesúce na prvý pohľad mätúci názov Gerascophobia predstavuje strach z dospievania očami detí. Spočiatku sa táto skicovitá animácia môže javiť naivne, pri pozornom sledovaní a čítaní medzi riadkami však pozorovateľ vníma širšie súvislosti a snáď konfrontuje aj svoje vlastné pocity s obavami malého hrdinu, ktorý dokonca odmieta piť mlieko, aby tak spomalil svoj rast. Smiešna predstava? Možno. A možno ani nie.

Pri sledovaní tejto animácie som si podvedome spomenula na jeden rozhovor, ktorý som ešte ako malá absolvovala so svojím o 15 rokov starším bratrancom. Bavili sme sa o tom, aké to je byť dospelým. Keď som sa mu úprimne zdôverila s tým, že dospieť nechcem, pretože to so sebou nesie zodpovednosť a je to podľa mňa naozaj ťažké, povedal mi niečo, na čo odvtedy nedokážem zabudnúť. Ako príklad mu vtedy poslúžili moji rodičia. Vraj ak by aj oni zaujali takýto postoj a odmietali dospelosť, ktorá ide ruka v ruke so zodpovednosťou, hádam by som ani nebola na svete, a ak aj áno, zrejme by ma odmietli zodpovedne vychovávať a starať sa o mňa. Bratranec mi ďalej vysvetlil, že dospelosť nie je choroba a zodpovednosť je niečo, čo je nevyhnutné pre vzájomné spolunažívanie ľudí. 

Chvíľu potom ešte trvalo, kým som naozaj dospela. Bol to proces, pravda občas veľmi bolestivý, no tento proces šiel vždy ruka v ruke s pocitom zodpovednosti – za svoje činy, za ľudí, ktorých mám vôkol seba a za svoje rozhodnutia. To však ani náhodou neznamená, že som zabudla na časy, keď som bola ešte dieťaťom! Som naopak presvedčená o tom, že hoci to dieťa vo mne vyrástlo, získalo viac skúsenosti a naučilo sa konať zodpovedne, stále je tým neposedným a zvedavým stvorením, ktorého svet fascinuje a láka, ktoré medze nekladie svojej fantázii a ktoré odvážne sníva veľké sny.

Pevne verím, že ako dospelí sa toho môžeme od detí naučiť veľmi veľa. Ak práve žiadne deti nie sú nablízku, skúsme si spomenúť na to, ako sme vnímali svet, keď sme ešte neboli spútaní všetkými konvenciami, keď sme nepoznali hranice a obmedzenia, keď bolo všetko vôkol nás nové a zaujímavé. Vnímajme svet s detskou pokorou a ochotou učiť sa, priznať si chybu a odpustiť. A kto vie, možno zo zoznamu fóbií ubudne aspoň jedna z nich, geraskofóbia...