Koncept hluku je vedľajším produktom priemyselnej revolúcie. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch 19. storočia sa po narýchlo postavených a už schátraných európskych proletárskych štvrtiach a dielňach ustavične ozýval stavebný rachot, buchot, škripot rezania plechov a nekonečné dunenie lisov spolu s ohlušujúcim pískaním parných píšťal, sirén a elektronických zvonov, ktoré zvolávali na zmenu a prepúšťali z nej prvú generáciu mestských robotníkov, žijúcich svoje jednotvárne dni. Normálne zvuky vidieckeho prostredia – bľakot domácich zvierat, spev vtákov a bzukot hmyzu, údery nástrojov na opracovanie dreva a kameňa – sa všetky dali rozoznať, či už boli príjemné, alebo nie. Zdanlivo náhodná a nezmyselná kakofónia 19. storočia na uliciach, v továrňach a baniach sa však nedala ľahko izolovať či identifikovať. Zvuky boli novými a potenciálne nebezpečnými votrelcami v hlave prepracovaného človeka.
— Mel Gordon
Neexistuje nič také ako prázdny priestor alebo prázdny čas. Vždy je čo vidieť a čo počuť. Ticho sa v skutočnosti nedá docieliť, nech človek robí čokoľvek. Na určité technické účely je však žiaduce navodiť čo najtichšie prostredie. Taký priestor sa nazýva bezdozvukovou komorou, priestorom bez ozveny. Keď som do takej komory pred niekoľkými rokmi na Harvardovej univerzite vstúpil, začul som dva zvuky: vysoký a nízky. Opísal som ich tamojšiemu technikovi a on mi vysvetlil, že vysoký zvuk vydáva môj pracujúci nervový systém a hlboký vydáva môj krvný obeh. Kým žijem, budú tu zvuky. A budú tu aj po mojej smrti.
— John Cage*
*pravda, kým bude existovať aj sluch
Hluk už možno stratil schopnosť urážať. Ticho nie.
— Dan Warburton
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára