The evening crept in

The evening crept in
I cannot but sigh
Soft lofty pillows
My eyes ceased to dry
Yet you know of my misery
You and you alone
For to all the other men
Indifferent is my mourn
I plead you to stay
Do not leave me tonight
For all my secret hopes
Disappeared from my sight
I stand here, humbly as I am
Vulnerable, fragile and so weak
To know your sacred will
With all my heart I shall seek

Departure

There's no point in begging
I won't stay a while –
Nevermore shall I return to the shore
Once I have been released

Valentín

So Samotou sme sa popoludní len tak flákali po meste. Stretli sme tri mladé zaľúbené dievčatá, ktoré v jednej ruke držali červenú ružu a v tej druhej ruku jej darcu. Nebolo im chladno, aj keď vonku bolo mínus šesť stupňov. Vymrznutá som sa vrátila naspäť do svojej internátnej izby. Na stole som našla čosi zabalené v šedom novinovom papieri. Vraj prekvapenie od Priateľstva. So skrehnutými prstami som z papiera opatrne vybrala ťažký hranatý predmet. Zrkadlo, studené a úprimné ako pravda bez lásky. To, čo som v ňom zbadala, ma zabolelo.

Flood

I mustn't cry
Said I to myself
For tears—they only drench my soul
And above them I lose control
In swirling waters of sorrow and pain
Where swim I often try

Maria

Have you met that radiant child
With crystal eyes and transparent skin
Who sings and laughs and dares to play wild
Yet strives to hide deep sorrows within?

She'd tell you the secrets of butterflies
The language of birds she understands well
But when it comes to her own human kind
She remains silent, only to bid farewell

Pravý bojovník je ako čaj, ukáže svoju silu v horúcej vode.
Čínske príslovie

Cesta z mesta

Spolu s Múdrosťou sme sa vybrali na malý výlet po okolitých mestách. Pamäť mi požičala svoj fotoaparát, vraj aby som urobila čo najviac snímkov. A tak som fotila všetko, čo som videla. Po návrate domov sme si spolu s Pamäťou prezerali farebné fotografie z celého dňa. Boli rozmanité, avšak plné ruchu a nepokoja. Každá z nich zachytávala mesto prispôsobené mladým a úspešným ľuďom, ľuďom dynamickým, podnikavým, kreatívnym, ktorí si tvrdo razia cestu za kariérou. Máloktorá z ulíc myslela na starších ľudí, ktorí majú problémy pri pohybe. Dojala ma fotografia staručkej dámy, ktorá s veľkými ťažkosťami prechádzala cez priechod pre chodcov, na ktorom zelená trvala len niekoľko sekúnd. Zelenú, naopak, mali energickí ľudia, ktorí netrpeli núdzou o financie, a to nielen na priechodoch pre chodcov. Kaviarne, bary, kiná, kníhkupectvá a podujatia najrôznejšieho druhu im doslova otvárali svoju náruč. Ďalšie fotografie zachytávali ľudí, ktorí sa mimoriadne láskavo a pozorne starali o svojich domácich maznáčikov. Aké krásne, pomyslela si Pamäť. Vzápätí ju však šokovali snímky tých istých ľudí, ktorí popri núdznych a biednych prechádzali bez povšimnutia. Na zvyšných fotografiách boli zachytené už len betónové bloky bez ľudskej tváre, dymiace továrenské komíny, preplnené diaľnice a neutíchajúci zhon veľkomesta. Vypla som fotoaparát. Spolu s Múdrosťou a Pamäťou sme si celé unavené ľahli do mäkkých perín. Ani jedna z nás v tú noc nemohla zaspať.

O priemernosti

„Je túžba po múdrosti zločinom? Je samostatné myslenie neprípustné?“
spýtala som sa Rozumu, ktorý bol rovnako zmätený ako ja. „Prečo sa musím hanbiť za vedomosti a ospravedlňovať poctivé štúdium? Priemernosť bezcitne ubíja všetko, čo sa vymyká priúzkym normám. Dajú sa azda živé bytosti, také jedinečné a originálne, normalizovať? Kto má právo určovať akékoľvek normy, ak nie len Boh?“ A Rozum, otupený postmodernou a kapitalizmom, mlčal.

Nausea

Večer ma náhle prepadol pocit intelektuálneho hladu. V snahe zahnať ho čo najrýchlejšie som siahla po jedálnom lístku v podobe televízneho programu. Ohromila ma pestrá ponuka mediálneho fast-foodu. V ponuke boli jedlá príliš sladké alebo príliš štipľavé a väčšina z nich bola dokonca nestráviteľná. Žiadne z nich nedokázalo skutočne nasýtiť. Napokon som neodolala pokušeniu a odlomila si kúsok z talentovej reality show, ktorá mala čokoládovú príchuť.
A prišlo mi zle.

Rozhodnutie

Na tomto svete žijem len raz. Akékoľvek dobro, ktoré môžem urobiť, akúkoľvek láskavosť, ktorú môžem niekomu preukázať chcem bez váhania a otáľania vykonať. Pretože sa sem druhýkrát nevrátim. — Stephen Grellet