Pravý bojovník je ako čaj, ukáže svoju silu v horúcej vode.
Čínske príslovie

Cesta z mesta

Spolu s Múdrosťou sme sa vybrali na malý výlet po okolitých mestách. Pamäť mi požičala svoj fotoaparát, vraj aby som urobila čo najviac snímkov. A tak som fotila všetko, čo som videla. Po návrate domov sme si spolu s Pamäťou prezerali farebné fotografie z celého dňa. Boli rozmanité, avšak plné ruchu a nepokoja. Každá z nich zachytávala mesto prispôsobené mladým a úspešným ľuďom, ľuďom dynamickým, podnikavým, kreatívnym, ktorí si tvrdo razia cestu za kariérou. Máloktorá z ulíc myslela na starších ľudí, ktorí majú problémy pri pohybe. Dojala ma fotografia staručkej dámy, ktorá s veľkými ťažkosťami prechádzala cez priechod pre chodcov, na ktorom zelená trvala len niekoľko sekúnd. Zelenú, naopak, mali energickí ľudia, ktorí netrpeli núdzou o financie, a to nielen na priechodoch pre chodcov. Kaviarne, bary, kiná, kníhkupectvá a podujatia najrôznejšieho druhu im doslova otvárali svoju náruč. Ďalšie fotografie zachytávali ľudí, ktorí sa mimoriadne láskavo a pozorne starali o svojich domácich maznáčikov. Aké krásne, pomyslela si Pamäť. Vzápätí ju však šokovali snímky tých istých ľudí, ktorí popri núdznych a biednych prechádzali bez povšimnutia. Na zvyšných fotografiách boli zachytené už len betónové bloky bez ľudskej tváre, dymiace továrenské komíny, preplnené diaľnice a neutíchajúci zhon veľkomesta. Vypla som fotoaparát. Spolu s Múdrosťou a Pamäťou sme si celé unavené ľahli do mäkkých perín. Ani jedna z nás v tú noc nemohla zaspať.

O priemernosti

„Je túžba po múdrosti zločinom? Je samostatné myslenie neprípustné?“
spýtala som sa Rozumu, ktorý bol rovnako zmätený ako ja. „Prečo sa musím hanbiť za vedomosti a ospravedlňovať poctivé štúdium? Priemernosť bezcitne ubíja všetko, čo sa vymyká priúzkym normám. Dajú sa azda živé bytosti, také jedinečné a originálne, normalizovať? Kto má právo určovať akékoľvek normy, ak nie len Boh?“ A Rozum, otupený postmodernou a kapitalizmom, mlčal.

Nausea

Večer ma náhle prepadol pocit intelektuálneho hladu. V snahe zahnať ho čo najrýchlejšie som siahla po jedálnom lístku v podobe televízneho programu. Ohromila ma pestrá ponuka mediálneho fast-foodu. V ponuke boli jedlá príliš sladké alebo príliš štipľavé a väčšina z nich bola dokonca nestráviteľná. Žiadne z nich nedokázalo skutočne nasýtiť. Napokon som neodolala pokušeniu a odlomila si kúsok z talentovej reality show, ktorá mala čokoládovú príchuť.
A prišlo mi zle.

Rozhodnutie

Na tomto svete žijem len raz. Akékoľvek dobro, ktoré môžem urobiť, akúkoľvek láskavosť, ktorú môžem niekomu preukázať chcem bez váhania a otáľania vykonať. Pretože sa sem druhýkrát nevrátim. — Stephen Grellet

Nostalgia

detské dlane
na tele jazvy od pohľadov okoloidúcich
nemá
sama v sebe schúlená
hľadajúca nový domov
v medzičase

R.I.P. Milan Adamčiak

Slovenská umelecká scéna dnes prišla o významného konceptuálneho a akčného umelca Milana Adamčiaka. Tento polyhistor sa okrem iného venoval najmä experimentálnej poézii a hudbe, pričom sám vytvoril množstvo alernatívnych hudobných nástrojov. Životu a dielu tohto umelca sa venuje nasledujúci článok.

Vyblednuté farby demokracie

Alexis de Tocqueville bol francúzsky aristokrat žijúci v 19. storočí, ktorý už vtedy veľmi výstižne sformuloval nedostatky a problémy kapitalistickej spoločnosti. Jeho myšlienky sú dnes oveľa aktuálnejšie ako v čase ich vzniku. Presvedčte sa sami.

Ideálne podmienky

Dnes som v poštovej schránke našla list. Zaslala mi ho Skúsenosť. Celá nedočkavá som ho rýchlo otvorila. Vo vnútri bol kúsok zožltnutého papiera, na ktorom stálo:

Ideálne podmienky existujú len v našej mysli. Život, tak ako ho poznáme, je oproti tomu plný škrabancov, omylov a problémov. Uľaví sa ti, keď si to uvedomíš a prestaneš sa bezhlavo hnať za perfekcionizmom. Usiluj sa o dokonalosť, prijmi však skutočnosť takú, aká je, a na základe toho konaj.

O hraniciach

Kadiaľ vedie hranica medzi húževnatosťou a pochabosťou?

Kadiaľ vedie hranica medzi odvahou a drzosťou?

Kadiaľ vedie hranica medzi tvrdohlavosťou a vytrvalosťou?

Kadiaľ vedie hranica medzi láskavosťou a jej zneužívaním?


Dlho som si myslela, že mojou najväčšou úlohou je prekračovať vlastné hranice. Vlastne až donedávna, kým úlohu nekompromisného colníka neprebrala Bolesť. Na jednej takejto hranici som vtedy stretla Múdrosť. Opierala sa o kovové zábradlie a hľadela ďaleko za horizont. Spýtala som sa jej, o čom premýšľa. Múdrosť sa na mňa usmiala a povedala: „Ak chceme na svojej ceste postupovať ďalej, musíme neustále prekračovať hranice nášho vnútorného aj vonkajšieho sveta. Prekročenie každej hranice vždy niečo stojí. Niektoré hranice vyžadujú clo vo forme pýchy, iné vo forme sebazaprenia a na niektorých z nich musíš zaplatiť vlastným zdravím. Pamätaj si, že hranice nás nielen obmedzujú, ale predovšetkým chránia.“ Zhlboka som sa nadýchla čerstvého vzduchu. Uvažovala som, ako rozoznám, ktoré hranice mám prekročiť a ktoré naopak nie. Múdrosť mi ponúkla pohár teplého čaju z termosky, ktorú mala schovanú hlboko v batohu. Potom pokračovala: „Pri prekračovaní hraníc sa musíme riadiť dopravnými značkami. Často sa ale stáva, že kráčame po teréne, v ktorom žiadne dopravné značky nie sú. Vtedy sa musíme riadiť mapou. Existuje mnoho druhov máp. Trh je nimi doslova zahltený. A v tom je ten háčik – človek si z toľkého množstva nevie vybrať tú správnu mapu, ktorá ho privedie do cieľa. A tak mnohí hľadajú ten správny smer, pričom neustále blúdia.“ V tom Múdrosť stíchla. Zrejme si všimla môj ustarostený pohľad. Opäť sa na mňa usmiala. Vzala ma za ruku a jemne pošepla: „Povediem ťa.“ A tak sme sa spolu vydali na cestu.